Prinášame Vám úplné znenie Registračného a prestupového poriadku SFZ (RaPP) schváleného výkonným výborom SFZ dňa 10.2.2015 v Bratislave v znení zmien a doplnkov schválených výkonným výborom SFZ dňa 30.6.2015 a zmien a doplnkov schválených výkonným výborom SFZ dňa 3.2.2016.

V záujme toho, aby futbalové kluby mohli využívať nové zmluvy podľa zákona o športe, osobitne zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu, úpravou čl. 24 ods. 6 RaPP. V V 2. lige bola zábezpeka ako podmienka pre uzatváranie týchto zmluv znížená na polovicu (z 20.000 na 10.000 eur) a v nižších súťažiach bola zábezpeka zrušená úplne.   V 1. lige zábezpeka ostáva naďalej zachovaná ako nástroj garancie najvyššej úrovne súťaže. 

Príspevok poukazuje na základné problémy právomoci a príslušnosti pri rozhodovaní športových sporov. Dochádza tu ku kompetenčnému konfliktu medzi všeobecným súdom, rozhodcovským súdom na národnej úrovni (najmä Rozhodcovský súd SFZ), rozhodcovským súdom na medzinárodnej úrovni (CAS), prípadnou športovou rozhodcovskou komisiou bez povahy rozhodcovského súdu na národnej úrovni (najmä v rámci športového zväzu) a športovou rozhodcovskou komisiou medzinárodnej športovej federácie (napr. Rozhodcovská komora FIFA).

Prejednávanie sporov medzi športovcami a športovými klubmi v prípade, ak v danom športe existoval rozhodcovský súd bolo lokalizované a charakterizované ako súkromnoprávne rozhodovanie sporov "vo vnútri" danej športovej organizácie - teda vo vnútri daného športového, zväčša národného zväzu. Ak si daný národný športový zväz takýto rozhodcovský súd v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. (o rozhodcovskom konaní) zriadil, zaviazal svojich členov k povinnosti spory vzniknuté medzi členmi, alebo medzi členmi a samotným zväzom predkladať výlučne pred tento rozhodcovský súd. Dochádzalo tak k vylučovaniu právomoci všeobecného súdnictva, a športové spory ostávali "doma", teda vo vnútri športového odvetvia. Konanie pred rozhodcovským súdom má však limity v zákone č. 244/2002 Z.z., ktorý okrem iného implicitne ustanovuje, že v rozhodcovskom konaní nie je možné prejednávať pracovnoprávne spory, čo potvrdzuje aj ustanovenie § 14 zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce). Kam teda so spormi vyplývajúcimi zo zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu v zmysle "nového zákona o športe", keď zákonodarca špecificky ustanovil, že tieto vzťahy majú pracovnoprávny charakter, ale neplatí na nich plošne Zákonník práce? Na uvedenú otázku sa pokúsi autor nájsť odpoveď, ktorú sa pokúsi formulovať ako stručnú, jasnú a ako odpoveď s "prakticistickým ťahom na bránku".

Autor sa v predkladanom príspevku snaží uvažovať o možnosti vyvrátenia tvrdenia, že športová činnosť je len jedna a nie je možné ju ďalej deliť na jej ďalšie - akési podskupiny či formy. Na základe vzťahu medzi športujúcim subjektom a športovým klubom či iným subjektom, na základe odplatnosti, prípadne na základe neexistencie týchto skutočností uvažuje o možnosti rozdelenia športovej činnosti na jej ďalšie druhy. Formuluje definíciu profesionálneho výkonu športovej činnosti, poloprofesionálneho a amatérskeho výkonu športovej činnosti.